Prosím Vás..

Autor: Jaroslav Zelenka | 22.1.2010 o 10:49 | Karma článku: 11,36 | Prečítané:  1517x

Cesta z roboty na zastávku. Zasnežené a neodhrnuté chodníky v oblasti nikoho - rozumej naokolo žiaden vchod do domu alebo kancelárií.

 internet

„Prosím Vás, môžem" - áále, prečo práve akurát ja mám znova niekomu radiť kam má ísť, preblesne mi hlavou a zároveň sa otáčam - „sa Vás chytiť?" Až vtedy som si uvedomil, že to je stará pani, ktorá mi je asi po ramená, s paličkou v jednej ruke a nákupnou taškou v druhej.

„Ale samozrejme, poďte" ponúkam jej svoju ľavú ruku.

Chytí sa ma najpevnejšie ako vie, paličku aj tašku držiac v ľavej ruke. „Idete na druhú stranu? Viete mne sa tá moja palica na tom snehu hrozne šmýka, bojím sa, že padnem."

Vtedy si uvedomujem, že moje topánky mi tiež nedávajú veľkú stabilitu. „No mne sa tie moje topánky tiež šmýkajú teta, ale snáď nespadneme."

„Ďakujem Vám veľmi pekne mladý muž. A čo študujete?" - pýta sa ma už pri prechode.

„Nič teta, ja som doštudoval už pred dvoma rokmi," odpovedám a vidím, že pri ceste, kde ústi prechod na chodník nie je sneh. „Poďte tuto o kúsok ďalej, tam už nie je sneh."

„S dovolením" začala si teta energicky prebíjať cestu medzi ľuďmi na ten ostrovček na zasneženom chodníku. Jej palica jej bola pomocou.

„Taký mladý muž. A čo študujete?" pýta sa ma znova.

„Nič teta, ja som už dva roky po škole, ja už robím." Chcem jej povedať, že až taký mladý už nie som, možno len tak vypadám, ale nechávam to tak.

„Ahá, takže už pracujete. Vraj nemáme stúpať na tie biele pásy, veľmi sa šmýkajú, musíme ísť po čiernom." - hovorí tesne pred tým ako na semafore naskakuje zelená.

„Poďte teta, už je zelená." - a stará pani sa s vervou vydá na prechod, držiac ma stále pevne za ľavú ruku, prekračujúc biele čiary, snažiac sa stúpať len na čistý asfalt.

„A ako sa voláte mladý muž?" - znie jej otázka na stredovom ostrovčeku. Vtedy sa už pomaly začínam usmievať. „Jaro", odpovedám.

„Ďakujem Vám veľmi pekne Jarko, viete veľmi sa šmýka, bojím sa, že padnem. Už som starý človek", chýli sa ku koncu náš krátky dialóg.

„Nemáte za čo teta", hovorím jej už na druhej strane.

„Veľmi pekne Vám ďakujem. Thank you very much Jarko. Nikdy Vám to nezabudnem", lúči sa so mnou.

„Nemáte za čo teta, rado sa stalo" opakujem a otáčam sa s úsmevom na perách, kráčajúc k ďalšiemu prechodu. Úsmevom z toho, že som mohol niekomu pomôcť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Alternatívu nepotrebuje iba Smer, ale aj SaS

Žasneme nad tým, ako sa na Slovensku v radoch stúpencov opozície znížili nároky.

DOMOV

Lesník: Tetrov z lesov nemizne preto, že tam ťažíme

Ján Vrbenský hovorí, že za holé časti môžu kalamity.

PLUS

Ako skutočne vyzerá porucha, ktorú má detektív Monk

Dá sa žiť s ustavičným strachom?


Už ste čítali?